Povrchová úprava

Spojivá pre náterové systémy

Už od čias antiky sú známe nátery a farebné vyhotovenia stavieb a figurálnych objektov. Na jednej strane slúžili (a aj slúžia) ako výrazový prostriedok, na druhej strane ako ochrana a vrstva proti opotrebovaniu. Vzhľadom na imisiami podmienené poškodenia vplyvom poveternostných podmienok v posledných desaťročiach stúpol význam ochrannej funkcie, a to obzvlášť pred vlhkosťou poškodzujúcou stavby.

„Medzinárodná charta o konzervácii a reštaurovaní pamiatok a sídiel“ (Benátska charta), ktorá bola schválená v roku 1964, predstavuje na medzinárodnej úrovni záväzný podklad pre zaobchádzanie s historickými stavebnými objektmi. Predstavuje ústredný postup pre všetky strany zúčastňujúce sa na ochrane pamiatok a okrem iného definuje požiadavky na používané stavebné materiály. Takto napríklad odporúča použiť moderné konzervačné a konštrukčné techniky na zabezpečenie pamiatky len vtedy, keď sa tradičné techniky preukážu ako nedostatočné a keď je účinnosť moderných konzervačných a konštrukčných techník vedecky doložená a preverená na základe praktických skúseností (čl. 10).

Keď sa to premietne do oblasti stavebných materiálov a prostriedkov na ochranu stavieb, táto požiadavka vysvetľuje, prečo majú pri starostlivosti o stavebné pamiatky často prednosť napríklad historicky doložené spojivá pred novými modernými spojivami. Okrem toho sú z Benátskej charty odvodzované požiadavky na

  • reverzibilitu (každé opatrenie predstavuje zásah do pôvodnej substancie, a preto sa musí obmedziť na minimum a má byť v maximálnej možnej miere opäť opraviteľné, resp. poskytovať možnosť opakovateľnosti konzervačného zásahu)
  • a autentickosť (pravosť pamiatky má byť opatrením ohrozená v najnižšej možnej miere). Často je medzi týmito cieľovými predstavami z hľadiska ochrany pamiatok a technickým optimom konflikt cieľov. Okrem toho otázka technických požiadaviek na určité materiály, resp. spojivá prináša potenciálny konflikt.

V odbore Reštaurátorstvo a konzervátorstvo umeleckých a kultúrnych hodnôt na odbornej vysokej škole v nemeckom Kolíne bola koncom 90. rokov vyvinutá nová technika úpravy vápna.

O klasickej kremičitanovej alebo minerálnej farbe koluje mýtus kvalitného stvárnenia a nezničiteľnosti. Dôvodom je minerálne spojivo vodné sklo, ako aj početné aplikácie na skvelých stavebných pamiatkách, obzvlášť z obdobia ranej moderny.