O klasickej kremičitanovej alebo minerálnej farbe koluje mýtus kvalitného stvárnenia a nezničiteľnosti. Dôvodom je minerálne spojivo vodné sklo, ako aj početné aplikácie na skvelých stavebných pamiatkách, obzvlášť z obdobia ranej moderny.
Koncom 19. storočia systémy farieb a náterov viazané vodným sklom, ako nová kapitola chémie a technológie farieb, predstavovali kvalitatívne a kvantitatívne primeraný prostriedok pre umelecké stvárnenia fasád s dlhou životnosťou a odolnosťou voči poveternostným vplyvom.
Vodné sklo je v princípe sklo rozpustené vo vode. Rozlišuje sa draselné vodné sklo a sodné vodné sklo. Na výrobu farieb je vhodné výlučne draselné vodné sklo (vodné sklo na farby). Schnutie kremičitanovej farby sa uskutočňuje pri odparovaní vody, ako aj pri príjme kysličníka uhličitého zo vzduchu. Pri tomto postupe vodné sklo silicifikuje a naviaže pigmenty na podklad.
Kremičitanovými farbami by sa mali natierať skôr len pevné podklady, aby týmto spôsobom nevznikali nadmerne spevnené povrchy. Kremičitanové farby patria k difúzne otvoreným prostriedkom. Pri aplikácii na fasády sa väčšinou nastavujú hydrofóbne. Všeobecnou výnimkou je aplikácia ako povrchová úprava výmuroviek hrazdených konštrukcií. Ako povrchová úprava moderných systémov vnútornej izolácie, to znamená systémov, ktoré musia byť naskrz kapilárne aktívne, sú na výber okrem vápenných farieb kremičitanové farby.