rcc heritage buildings

Na mnohých historických budovách je neomietaná pálená tehla výrazným prvkom vzhľadu fasády. Tu platí, že je nutné nájsť zlatú strednú cestu medzi obnovou a reštaurovaním. Spravidla sa musia naplánovať čistiace práce, ktoré sa musia overiť na vzorových plochách. Až potom je väčšinou možné zistiť, ktoré tehly bude nutné vymeniť a ktoré sa budú musieť reštaurovať a v akom rozsahu.
Oprava popraskaných, narušených alebo dokonca úplne zvetraných škár býva na takýchto fasádach pravidlom. Moderné omietky je pritom možné prispôsobiť historickému murivu, ako aj koncipovať ich opierajúc sa o dochované historické postupy. Po starostlivom zvážení výhod a nevýhod je možné preveriť aj vhodnosť hydrofobizácie a prípadne prispôsobiť požadovaný stupeň vodoodpudivosti, aby bol k dispozícii dostatočný potenciál spätného vysúšania. Výraznými príkladmi našej expertízy v tejto oblasti sú hrad Rádu nemeckých rytierov Malbork (Marienburg) v Poľsku alebo Kaispeicher B (v súčasnosti Námorné múzeum v Hamburgu). Obe stavby sú súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Bez ohľadu na to, či sokle sú omietnuté alebo majú kamenný vzhľad, často ide o jeden z najzaťažovanejších stavebných prvkov budovy.

Podstatné negatívne veličiny vplyvu sú stúpajúca vlhkosť a zaťaženie vplyvom striekajúcej vody s obsahom soli. Obzvlášť v prípade poškodenej, resp. chýbajúcej izolácii môžu vzniknúť závažné škody, počnúc horizontom vlhkosti cez vykvetanie solí až po masívne odlupovanie omietky. Škody sa často neobmedzujú len na vonkajšiu oblasť. Vlhkosť vnikajúca cez sokel tak môže prostredníctvom kapilárnych vlastností, ako aj prostredníctvom difúzie preniknúť až na vnútornú stranu steny a do priestoru. Síce časom sa vytvorí rovnováha medzi príjmom a výdajom vlhkosti na stene, to však neznamená, že nevzniknú žiadne škody. Rovnomerné prúdenie vlhkosti cez stenu zaťažuje stavebné materiály a vedie k neustále sa zvyšujúcim množstvám usadenín soli, ako aj k zvýšeniu vlhkosti priestoru. Následkom môžu byť nielen nepríjemné pachy, ale aj poškodenie povrchov historických interiérových stien alebo predmetov zariadenia.

Oddelenie odborného plánovania spoločnosti Remmers je schopné takéto prúdenie vlhkosti podrobne skúmať a prípadne simulovať, aby bolo možné odporučiť vhodné opatrenia na ochranu stavebného fondu.

Historické malty už niekedy nevyhovujú dnešným požiadavkám na používanie a bezpečnosť, posúdenie ich namáhateľnosti je však obtiažne, pretože poznatky o starých maltách a ich receptúrach sú väčšinou len veľmi skromné.

Omietky a malty však súčasne vo veľkej miere viditeľne udávajú charakter našich stavieb a sú cennými svedectvami používania historických stavebných materiálov a stavebných technológií. Pri reštaurovaní, resp. oprave mnohých historických stavieb je preto cieľom okrem maximálneho zachovania pôvodných materiálov vyrobiť náhradné, resp. rekonštrukčné malty a omietky, ktoré v maximálnej možnej miere budú kopírovať všetky vlastnosti historickej malty, pomôžu obnoviť dávno zašlý pôvodný stav a napodobniť ho, čo sa týka formy a funkcie, a nato opäť použiť pôvodné materiály a techniku.

Pri tomto môže pomôcť oddelenie odborného plánovania spoločnosti Remmers. V závislosti od daného objektu sa analyzuje a napodobní zachovaná pôvodná malta tak, aby sme sa jej čo najviac priblížili, čo sa týka formy a funkcie. Analytickú techniku zabezpečuje akreditovaný Analytický inštitút Bernharda Remmersa. Interpretácia výsledkov analýzy sa uskutočňuje v úzkej spolupráci s odborníkmi oddelení spoločnosti Remmers GmbH zaoberajúcimi sa technikou mált a omietok, ktoré taktiež preberú zodpovednosť za napodobenie pôvodných nálezov. Rozhodujúce slovo majú stavebník a úrad pamiatkovej ochrany po vyhotovení vzoriek na objekte.

Už od čias antiky sú známe nátery a farebné vyhotovenia stavieb a figurálnych objektov. Na jednej strane slúžili (a slúžia) ako výrazový prostriedok, na druhej strane ako ochrana a vrstva proti opotrebovaniu. Vzhľadom na imisiami podmienené poškodenia vplyvom poveternostných podmienok v posledných desaťročiach stúpol význam ochrannej funkcie, a to obzvlášť pred vlhkosťou poškodzujúcou stavby.

Súčasné spojivá dostupné pre farebné povrchové úpravy zásadne ponúkajú možnosť nájsť kompromisy medzi rámcovými bodmi cieľovej predstavy pamiatkovej ochrany a technickým optimom. Na uskutočnenie predstáv sú často vhodné povrchové úpravy na báze vápna. Tu bolo za posledných 20 rokov možné vďaka čisto mechanicky modifikovanému vápnu vyvinúť vápenné farebné systémy, ktoré v porovnaní s „normálnymi” vápennými systémami vykazujú značne lepšiu odolnosť voči poveternostným vplyvom. Technické optimum sa najlepšie dá docieliť pomocou kvalitných farebných systémov na báze silikónovej živice, ktoré medzičasom vytvorili enormný kreatívny priestor. Niekde medzitým sa nachádzajú kremičitanové, resp. minerálne farby, ktorých použitie sa musí dôkladne zvážiť pri vytváraní konceptov, čo sa týka výhod aj nevýhod.

Aj pri historických stavbách, resp. práve pri nich často neexistuje žiadna izolácia častí, ktoré sú v kontakte so zemou, alebo je nedostatočná. To môže spôsobiť, že príslušné stavebné materiály vo veľkej miere prijímajú a prenášajú vlhkosť. Obsiahnutá vlhkosť, ktorá prekračuje „normálnu“ rovnovážnu vlhkosť, spravidla nebýva prínosná pre akýkoľvek druh stavebného materiálu. Zníženie vlhkosti je v takýchto prípadoch vždy zmysluplným cieľom opravy, pretože tým sa nielen zvýši trvácnosť opravných opatrení, ale môže sa aj značne spomaliť ďalšie zvetrávanie historického stavebného materiálu. Na historických objektoch sa však moderné tesniace produkty na báze bitúmenu dajú použiť len s ťažkosťami. Tento druh materiálu sotva predstavuje vratnú úpravu a svojím charakterom sa nehodí k historickým stavbám.

Ale minerálne tesniace systémy, ktoré boli vyvíjané v posledných rokoch, spĺňajú túto úlohu veľmi dobre! Pomocou niektorých projektantských „trikov“ je dokonca možné vytvoriť vratnú úpravu.

Spoločnosť Remmers je absolútnym špecialistom na výrobu konzervačných prostriedkov na kameň a všetkého „okolo toho“. Tieto produkty sa po celom svete používajú pri prácach na najcennejších kultúrnych hodnotách. Bez plánovania to samozrejme nejde, pričom zriedka sa tu uplatňujú zvyčajné stavebné prieskumy. Väčšinou ide o špeciálne prieskumy, ktoré sa musia starostlivo naplánovať, realizovať a interpretovať. Oddelenie odborného plánovania spoločnosti Remmers tradične podrobne ovláda túto oblasť.

Nárast objemu poznatkov, ktorý za posledné roky bolo možné generovať v oblasti zvetrávania a rozpadu prírodného kameňa, so sebou okrem vyzretých konzervačných technológií odsoľovania, spevňovania a redukcie zvetrávania prírodného kameňa priniesli aj ďalší vývoj nárokov na ochranu pamiatok. Zatiaľ čo staršie ciele ochrany pamiatok do popredia väčšinou stavali obnovu originálneho stavu v zmysle esteticky príjemnej rekonštrukcie, v súčasnosti vo významnej miere kladú dôraz na ochranu a zachovanie pôvodnej substancie s jej výpovednou hodnotou, ktorá sa dá nájsť len tu. Táto metóda prístupu má pochopiteľne nezanedbateľný vplyv na používané stavebné materiály a technológie spracovania. V mnohých prípadoch sa objemy materiálu znížili, ale nároky na kvalitu zvýšili. Preto sa v súčasnosti zásah do pôvodnej substancie často musí vykonávať značne šetrnejšie ako v minulosti. Príkladom je používanie reštauračnej doplnkovej malty pre kamene blížiace sa k nule. Z toho znova takmer automaticky vyplýva požiadavka stabilizácie pôvodnej substancie, na ktorú sa má aplikovať reštauračná malta. Tým sa vzájomne podmieňujú rôzne opatrenia na konzerváciu a opravu. V porovnaní s minulosťou si to v oveľa väčšej miere vyžaduje zameranie sa na jednotlivé mechanizmy a formy poškodenia. Oddelenie odborného plánovania spoločnosti Remmers je na to tým správnym partnerom.

Veľký význam majú poznatky o nosnosti historického muriva na zabezpečenie a prestavbu starých stavebných objektov. Nosné diely historických stavieb ako steny a piliere pozostávajú často z dvojvrstvového muriva z prírodného kameňa alebo tehál. Zatiaľ čo vonkajšie vrstvy sú „riadne“ vymurované, vnútri týchto stavebných prvkov sa väčšinou nachádza „výplň“ z kamenných úlomkov a veľkého podielu malty. Správanie sa pri zaťažení je okrem pevnostných a deformačných vlastností kameňa a malty ovplyvnené ešte mnohými ďalšími parametrami.

Výber správnej malty na utužovanie takýchto stavebných dielov alebo posúdenie vhodnosti spevňovačov na zvýšenie nosnosti klenieb si vyžaduje vysokú odbornú kompetenciu, ktorú oddelenie odborného plánovania spoločnosti Remmers mohlo preukázať v priebehu rokov na celom rade objektov, okrem iného aj na St. Peter v Kolíne a Grabeskirche v Aachene.

Na čistenie historických povrchov sa v súčasnosti používa nespočetne veľa procesov, ako napríklad suché a mokré otryskávanie, chemikálie, vysokotlakové a nízkotlakové technológie, špeciálne technológie ako „gomáž“ a systémy s použitím vírivého prúdu až po čistenie laserom.

Žiadny z týchto systémov sa však systematicky nepoužíva na čistenie väčších plôch v interiéri historických budov. Buď sa musí použiť veľa vody, alebo dochádza k výraznej tvorbe prachu. Niektoré interiéry boli napriek tomu čistené pomocou týchto procesov, pričom sa v dôsledku predchádzajúceho odstránenia všetkého nábytku a starostlivého zakrytia chúlostivých oblastí plastovou fóliou alebo dokonca postavenia takmer vzduchotesných stanov často zvýšili náklady na neúnosnú mieru.

Čistenie laserom sa čoraz častejšie používa na čistenie ozdobných prvkov stavieb, veľkých, rovných plôch, ale pomer cena-výkon je stále rovnako nevýhodný. Okrem toho sa v niektorých prípadoch v dôsledku pôsobenia vysokoenergetického laserového lúča na farebné prvky, ako napríklad glaukonit vyskytujúci sa v niektorých stavebných materiáloch, objavujú neprijateľné farebné zmeny. Pomocou odlupovacích masiek (Peel-Off) na báze prírodného kaučuku je možné všetkým týmto problémom zabrániť. Oddelenie odborného plánovania ich používa pri plánovaní čistenia interiérov historicky cenných povrchov, pričom priestory sa počas čistiacich prác môžu naďalej využívať na zvyčajný účel.

Zvláštnym príkladom dobre plánovaného a realizovaného použitia moderných konzervačných techník sú ručne natierané škridle na 1 200-ročnej karolovskej bazilike Einhardsbasilika v Steinbachu v hessenskom Odenwalde, ktoré pochádzajú z 12. storočia.

V excelentnej spolupráci medzi realizačným reštaurátorským podnikom a vedúcim reštaurátorom boli škridle v prvom kroku katalogizované a zatriedené, aby mohol byť klasifikovaný ich stav zachovalosti. Škridle umiestnené v mrežovaných kovových paletách boli uložené do lokálne vybudovanej 100 m³ máčacej nádrže, aby sa omývaním odstránil predchádzajúci nevhodný konzervačný prostriedok. Po očistení bola máčacia nádrž zastrešená, aby škridle mohli vyschnúť cca v priebehu cca pol roka. V máčacej vani bolo následne vykonané spevnenie pomocou esterov kyseliny kremičitej KSE 300. Na základe parametrov, ktoré predtým boli získané pomocou pokusov, boli naplánované časové okná pre jednotlivé pracovné postupy a prijaté preventívne bezpečnostné opatrenia.

Po dokončení procesu ponárania a reakcie mohla byť bazilika znova pokrytá spevnenými škridlami.

Niektoré drevené ružice, draky a maskarony boli tak výrazne zvetrané a zničené, že bolo nutné zrekonštruovať ich tvary a štruktúry. Bolo potrebné nájsť metódu, ktorá by v maximálnej možnej miere zachovala pôvodný materiál týchto ozdobných stavebných prvkov. Krov bol preventívne impregnovaný proti drevokaznému hmyzu. Boli vyvinuté ďalšie ochranné opatrenia na impregnáciu drevenej konštrukcie. Debnenie a podlaha boli osviežené a ochránené bezfarebným tvrdým voskovým olejom. Na záver sa ešte má renovovať fasáda.

Zhrnutie: Chrám Wang je vo viacerých ohľadoch takým výnimočným stavebným dielom, že stojí za námahu starostlivosť zachovať ho pre nasledujúce generácie v stave, ktorý bude čo najvernejší originálu.

Toto je len príklad pre výzvy, ktoré so sebou môže prinášať reštaurovanie historických drevených konštrukcií. Tu rovnako ako pri všetkých ostatných druhoch stavebných materiálov hodných zachovania platí, že je nutné spojiť odborné poznatky o ničivých vplyvoch prostredia a vedomosti o moderných metódach konzervácie a ochrany.

Trhliny v murive sa s narastajúcim vekom budovy objavujú čoraz častejšie. Môžu mať rôzne príčiny. Teplotné zaťaženie, sadanie základu a otrasy predstavujú len časť z nich. Bez ohľadu na príčinu v konkrétnom prípade trhlina v murive vždy predstavuje vážnu poruchu statiky a mala by sa opraviť, aby neviedla k ďalšiemu poškodeniu.

Oprava trhlín v murive sa až donedávna vždy vykonávala výmenou prasknutých kameňov a obnovením nosného múrového spojiva opätovným nanesením malty. To znamená, že napravo a naľavo od trhliny sa odstránia jeden až dva kamene a po odstránení starej škárovacej malty sa znova vložia na pôvodné miesto. Takéto opravy boli po vykonaní často nepekne zreteľné a v mnohých prípadoch sa podarilo obnoviť pôvodnú nosnosť len nedostatočne.

Od zavedenia takzvaných systémov špirálových kotiev je možné časti muriva opätovne navzájom spájať jednoduchým, a pritom vysokoúčinným spôsobom, takže väzbu je možné bezpečne obnoviť. Špirálové kotvy predstavujú len minimálny zásah do opravovaného muriva, pretože sa umiestňujú do škár. Pritom je možné opäť použiť aj prasknuté kamene. To je jedným z dôvodov, prečo sa špirálové kotvy tešia veľkej obľube v oblasti ochrany pamiatok. Trhliny na fasádach, ako aj v oblasti prekladov, otvorov alebo oblúkov je tak možné opraviť úspešne a minimálne invazívne.

Ak sa majú alebo musia skopírovať časti ozdobných prvkov stavieb, figúr, balustrov, štukových prvkov atď., napríklad na účely ochrany originálov pred zvetraním alebo na nahradenie opakovane použitých a čiastočne zničených prvkov, je možné zaformovať ešte zachovalé originály.

Na samotnú rekonštrukciu sú potrebné formovacie hmoty, ktoré sú schopné reprodukovať detaily originálu až na najjemnejšie povrchové štruktúry. Okrem toho je nutné použiť špeciálne malty vhodné na odlievanie a s kompenzáciou zmrštenia, ktoré to taktiež dokážu a ktoré sa čo najviac vizuálne hodia na reprodukciu príslušného stavebného materiálu.

Postup pri ťahaných štukových prvkoch je však úplne iný. Keď sa odoberie forma z originálu a vyhotoví sa príslušná šablóna, sú obzvlášť na štuku v exteriéri potrebné malty, ktoré sa čo najviac približujú v minulosti používanej sadrovej malte, čo sa týka vlastností pri spracúvaní, ale majú značne vyššiu odolnosť voči zvetrávaniu.